V roku 1909 vybudovaná Indianapolis Motor Speedway postavila svoju slávu na organizovaní prestížnych pretekov Indy 500. Ak nepočítame prestávky počas dvoch svetových vojen, organizuje sa toto podujatie na 2,5 míle (4,023km) merajúcom ovále bez prerušenia už od roku 1911. V päťdesiatých rokoch sa aj za účasť na Indy 500 udeľovali body do hodnotenia F1, no napriek tomu sa ho zúčastňovalo len veľmi málo jazdcov. Brickyard 400, jedno z podujatí série NASCAR, sa v roku 1994 stalo prvým podujatím od roku 1916 organizovaným na tomto ovále, samozrejme okrem tradičnej Indy 500. Podľa amerických štandardov je trať považovaná za relatívne plochú a ovál je tu skôr obdĺžnik. Trať obsahuje štyri 400m dlhé klopené zákruty, 2 kilometrové rovinky a 2 200 metrové rovinky. Tieto parametre trate ostávajú nezmenené od jej počiatku. Pôvodne bol povrch vozovky pokrytý len kamením a dechtom, čo sa už od začiatku ukazovalo ako nevhodné riešenie. Prvých pár pretekov sprevádzalo hneď niekoľko tragédií, čo vyústilo do bojkotovania trate Americkou Automobilovou Asociáciou, kým nedojde k náprave. Netrvalo ani mesiac a začalo sa uvažovať o pokrytí povrchu tehlami. Na celkové pokrytie bolo použitých 3,2 milióna tehál. Posledná z nich bola vyrobená zo zlata. Do dnešného dňa sa z nich zachoval len cca meter široký pás, podľa ktorého trať dostala svoju prezývku Brickyard (tehlová yarda). Taktiež boli po stranách vybudované betónové steny aby ochránili divákov. Počas prvej svetovej vojny trať slúžila ako vojenské letisko. V 30. rokoch vplyvom zvyšujúcej sa rýchlosti, začala trať opäť zabíjať a za 5 rokov dosiahla kvótu 15 mŕtvych. Nasledovala pokládka novej asfaltovej pokrývky a úprava vonkajšej betónovej steny brániacej jazdcom vyletieť z trate. V 40. rokoch zažila trať svoje najťašie roky. Na začiatku dekády vyhorela polovica boxov. Väčšiu škodu však napáchala 2. svetová vojna, keď sa trať vôbec nepoužívala a spustla. Dokonca chvíľu hrozilo, že sa trať prestavia na obytnú štvrť. Trojnásobný víťaz Indy 500 Wilbur Shaw bol týmto stavom pohoršený a začal vyvíjať tlak na miestnych podnikateľov, aby trať uchránili pred zánikom. Po niekoľkých nezdaroch sa nakoniec uchytil podnikateľ Tony Hulman. Nasledovala rozsiahlá renovácia. V 50. rokoch dosiahli preteky Indy 500 vysokú prestíž, vďaka ktorej sa zaradili do kalendára Formuly 1. Jazdci F1 však tieto preteky ignorovali a za 11 rokov sa tu predstavil len Alberto Ascari v roku 1952. Ani 50. roky sa nezaobišli bez straty na ľudských životoch, dokopy ich vyhaslo 16. Pamätné sú preteky z roku 1953, prezývané ako "najhorúcejšia päťstovka", keď teplota vozovky dosahovala 54°C. Polovica štartujúcich jazdcov musela počas pretekov uvolniť svoje miesto náhradníkovi. Carl Scarborough krátko po vystriedaní umrel od vyčerpania. V 60. rokoch sa do pretekov Indy 500 prihlásilo aj zopár jazdcov F1 a ich revolučná technológia s motorom umiestneným v strede žala úspechy. V roku 1965 vyhral Jim Clark, o rok na to Graham Hill, ktorý sa tak stal jediným jazdcom, ktorý vyhral 3 kráľovské preteky (Indy 500, VC Monaca, 24h Le Mans). 70. roky patrili bratom Alovi a Bobbymu Unserovcom. Od roku 1968 do 1981 tu vyhrali 6 krát. Darilo sa aj A. J. Foytovi, ktorý tu v roku 1977 zaknihoval 4. víťazstvo, čím sa stal prvým komu sa to podarilo. V 80. rokoch Indy 500 našla ďalšieho 4-násobného majstra, keď v roku 1987 oslavoval Al Unser. Len o 4 roky neskôr sa rovnaká vec podarila Rickovi maersovi. Od 90. rokov sa tu američanom príliš nedarí, za posledných 22 rokov tu neameričania vyhrali až 16 pretekov. Z nich sa najviac darilo Brazilčanovi Heliovi Castronevesovi, ktorý zvíťazil 3 krát.